Sv. Klement Mária Hofbauer

Rímskokatolícky kňaz, rehoľník - redemptorista, svätec katolíckej cirkvi, patrón Viedne, patrón pekárov a spolupatrón Varšavy sv. Klement Hofbauer

*26.12.1751 Tasovice na Morave  

+15.03.1820 Viedeň

Ako chce Boh, čo chce Boh, a kedy chce Boh...

Klement Hofbauer sa narodil deviaty (krstený Ján) z dvanástich detí, sedem zomrelo. Otec Pavel Dvořák (po nemecky Hofbauer) - bol mäsiarsky majster, zomrel, keď Klement nemal ani sedem rokov. Vychovala ho starostlivá matka Marie. Základom jej výchovy bola hlboká viera v Boha spojená so životnou múdrosťou.

Klement chodil do školy pravidelne a rád, často miništroval v miestnom kostolíku. Všetci starší súrodenci sa vyučili otcovmu remeslu, len on odchádza ako 16-ročný do trojročného "učení" k majstrovi pekárovi Františkovi Dobešovi v Znojme. Napriek tomu, že svoju prácu zvládal výborne, bol silný a všetkými veľmi obľúbený, štúdium nedokončil. Poháňaný zvláštnym nepokojom a akousi vnútornou silou opúšťa majstra a vydáva sa v 18-tich rokoch (1769) peši na svoju prvú púť do Ríma spolu skamarátom Petrom Kunzmannom. Od púte očakával zázračné splnenie svojej detskej túžby - stať sa kňazom. 

Po návrate z púte ponúka svoje služby pekárenského tovariša. Veľmi ochotne ho prijali do kláštornej pekárne neďaleko Znojma. Ako 24-ročný sa vydáva na cestu zasvätiť život Bohu. Keďže nemal možnosť študovať za kňaza, zvolil si život eremita – samotárskeho pustovníka a pútnika.

Zdržiaval sa a na rôznych miestach v samote, v rozjímaní s Bohom a v modlitbách. Podnikol viacero namáhavých pútí. Keď Jozef II. pustovníctvo zakázal, odišiel do mestečka neďaleko Ríma, tam mu dovolili viesť život pustovníka. Prijal meno mučeníckeho pápeža svätého Klementa i odev eremitov - sutanu s opaskom a dlhý ruženec. Ďalší jeho život to bolo striedanie štúdií s púťami.

 

Klement Hofbauer študoval na teologickej fakulte vo Viedni, kde jeho sklamania nemali konca. Predstavitelia školy postupovali podľa predstáv cisára Jozefa II. Na jednej z prednášok sa nezdržal a so slovami: „Pán profesor, to, čo tu prednášate, už nie je katolícke!“ za hrobového ticha odišiel z auly. V roku 1784 opustil spolu s Tadeášom Hüblom, svojím verným priateľom, Viedeň a odišli do Ríma.

Určite Božím riadením boli pútnici v Ríme vedení do kostola sv. Juliána  - zvon kostola, ktorý ako prvý v to ráno zvonil, pritiahol oboch pútnikov na svätú omšu. Bol to kostol redemptoristov. Jeden chlapec im na otázku, čí je to kostol, povedal: „To sú redemptoristi a vy budete jeden z nich.“ A tak po viac ako 20-ročnom hľadaní seba samého sa Klement rozhodol vstúpiť do rehole redemptoristov. Prijíma ešte druhé meno - Mária. Neskôr boli obidvaja vysvätení za kňazov. V ich hlavách čoraz väčšmi dozrievala myšlienka preniesť, alebo presnejšie, rozšíriť svoju kongregáciu za Alpy.

 

Takmer na 20 rokov sa novým pôsobiskom pre  Klementa Hofbauera stala charitatívna inštitúcia sv. Benona vo Varšave. Inštitúcia sa mala starať o chudobných pocestných, ošetrovať chorých a starať sa o siroty cudzincov. Keďže väčšina cudzincov žijúcich vo Varšave boli Nemci, vedenie komunity bolo teda v rukách Klementa a jeho spolubratov a súčasne kostol sv. Benona bol ich národným kostolom. Cudzinci bez peňazí, v spustošenom kostole, v politicky nepriaznivej dobe začali realizovať svoje plány. Možno práve aj oni prispeli k tomu, že z Varšavy sa postupne stal Paríž Východu - centrum kultúry a umenia.

Obdobie, ktoré Klement prežil vo Varšave, patrí k najbolestivejším. Neúnavne pracoval: založil domov pre zvlášť zanedbané a osirelé deti (v dome prebývalo 40-60 detí); školu pre chudobných chlapcov a dievčatá (cca 500); latinskú školu; priemyslovku, v ktorej sa chlapci učili remeslám; zvláštny ústav pre dievčatá, ktoré spoločnosť už odpísala; hospodársku školu, v ktorej sa učili dievčatá ručné práce, ktorými sa mohli v budúcnosti živiť. O svojich zverencov sa Hofbauer príkladne staral aj po skončení školy, zabezpečoval im prácu a združoval ich v mládežníckych krúžkoch. Klement často chodil pre svoje siroty žobrať. Nie vždy ho ľudia prijímali priaznivo. Raz pri takejto príležitosti mu jeden „pán“ poriadne vynadal a v zlosti mu dokonca napľul do tváre. Klement zachoval pokoj, utrel si tvár a povedal: „Áno, to je pre mňa. Teraz si prosím niečo pre moje siroty.“  Brutálny chlapík bol tým tak zaskočený, že bez slova vtisol Klementovi do dlane peknú sumu peňazí. Hofbauer založil i spoločenstvo sestier, ktoré prevzalo starostlivosť o dievčenské ústavy. Postupne sa dočkal uznania aj od poľskej vlády, začínali sa oceňovať nesmierne zásluhy nemeckých redemptoristov vo Varšave, samozrejme, len do chvíle kým nenastúpila nová vláda. 

Mal už 57 rokov, keď jeho krvopotne vybudované sídlo redemptoristov sv. Benona vo Varšave násilne zničili. V roku 1808 boli redemptoristi Napoleonom z Varšavy vyhnaní. 

Klement Hofbauer žije a pracuje vo Viedni až do svojej smrti. V roku 1813 bol vymenovaný za rektora kostol sv. Uršule a spovedníkom rádu sestier uršulínok. Opäť začal uskutočňovať svoju geniálnu  pastiersku a pastoračnú činnosť. Kostol bol neustále plný a jeho popularita narastala. Klement Hofbauera nebol ani básnik ani spisovateľ, napriek tomu písanému slovu prikladal veľkú dôležitosť. Súčasťou jeho apoštolátu bolo i šírenie dobrej literatúry a jeho spoločenstvo vydávalo i časopisy. Pomocou svojich vplyvných priaznivcov založil verejnú knižnicu, v ktorej sa požičiavali knihy a spisy s duchovnou, náboženskou tematikou. 

Ani v poslednej etape života nemal núdzu o vzrušujúce okamihy, bolestivé skúsenosti, intrigy a nepriateľské útoky s cieľom umlčať ho. Nakoniec mu cisár František II. povoľuje zostať vo Viedni a predložiť stanovy svojej rehoľnej spoločnosti. Po Klementovej smrti rehoľa neuveriteľne rástla.  Hofbauerov sen, rozšíriť kongregáciu na sever od Álp, sa splnil. Zrno muselo odumrieť, aby vydalo mnohonásobnú úrodu. Redemptoristi dostali do užívania nádherný kostol uprostred Viedne Maria am Gestade - Mária na nábreží.

V roku 1888 došlo k Hofbauerovmu blahorečeniu, za svätého bol Klement Mária Hofbauer vyhlásený v roku 1909 pápežom Piom X. Klement bol znázorňovaný v redemptoristickom odeve, väčšinou v postoji modliaceho sa, často s ružencom, ktorý vraj počas života takmer neodložil.